Dramatická udalosť
Dátum:
01. Október 2005
Ráno som sa zobudila s veľkou radosťou a snažila som sa obliecť čo najlepšie, pretože v ten deò som mala dostať rakúske vízum a chcela som, aby ma na veľvyslanectve videli dobre oblečenú. Od nášho bydliska do rakúskeho veľvyslanectva bol dobrý kus cesty, asi hodina autobusom. Musela som včas odísť z domu. Celú cestu som mala radosť. V ten deò ako keby mesto a ľudia zmenili farbu a výzor.
Keď som prišla do veľvyslanectva, musela som chvíľku čakať. Bolo tam veľa ľudí kvôli vízam a iným administratívnym záležitostiam, niektorí čakali a niektorí si vzájomné komunikovali. Zväčša boli cudzinci alebo Iránci, vyzeralo to, že jedine ja som medzi nimi Afganka.
Tak ako som bola ponorená v mojich myšlienkach a predstavovala som si ako sa prechádzam v uličkách Viedne a kráčam medzi ľuďmi, ktorí sú úplne iní ako my a všetci tí medzi ktorými žijem, hlas jednej pani, ktorá ma volala menom prerušil chod mojich myšlienok. S radosťou som pribehla k nej a povedala som: Áno prosím. Ona však pokojne nevšímajúc moju radosť povedala: Slečna Karimiová, žiaľ, odpoveď na vašu žiadosť o vízum je negatívna.
Všetky stavby mojich fantázií sa zrútili, zoslabilo sa moje telo a iba som sa zmohla opýtať, prečo? A ona ešte chladnejšie odpovedala: Pani Shahriarová sa včera skontaktovala s veľvyslanectvom a povedala, že sa za Vás nezaručí, pretože Vy máte v úmysle zostať v Rakúsku. V celom tele som cítila nenávisť a so zovretým hrdlom od plaču som povedala: Klame. Následné som odišla z veľvyslanectva, slzy mi pokryli celú tvár, nevedela som čo robiť. Nenávidím Irán, kričala som celou silou a nenávisťou. Pristúpila ku mne jedna pani a s láskou sa opýtala, slečna čo Vám je? Nevšimla som si ju, len som povedala Vy ste tiež nejaká iránska klamárka. S rýchlosťou sa odo mòa vzdialila.
Sadla som si k potoku, ktorý prechádzal vedľa cesty a sústredila som sa na to, čo by som mala robiť. Prvú vec, čo som urobila, bola to, že som zavolala Shahriarovej z automatu, ktorý bol v blízkosti. Nebola doma, po zaznení signálu záznamníka s plačom som jej nechala tento odkaz: Prečo? Prečo ste mi klamala? Prečo ste veľvyslanectvu povedala, že ja chcem zostať v Rakúsko? Prečo ste nedodržala slovo? Nikdy Vám to neodpustím. Odišla som z telefónneho automatu a unavená a nepokojná som sa vrátila domov. Celý čas som myslela na to, prečo Miriam Shahriarová to urobila? Spomenula som si na deò, keď sme spolu išli do rakúskeho veľvyslanectva, hovorili sme s veľvyslancom, Miriam o filme a o tom, že v Bratislave je medzinárodný filmový festival, na ktorom je pozvaná a ja ako predstaviteľka hlavnej úlohy filmu by som mala ísť s òou, povedala veľvyslancovi a žiadala, aby mi bolo udelené rakúske tranzitné vízum. Spomenula som si aj na veľvyslancovu odpoveď, ktorá znela: Nakoľko som občiankou Afganistanu je potrebné, aby niekto sa za mòa zaručil, že v Rakúsku nezostanem. A režisérka Shahriarová s istotou povedala, že sa za mòa zaručí. Podobné otázky mi prechádzali hlavou, prečo? Prečo to urobila.
Vybrala som môj pas z kabelky, so smútkom som sa na neho pozrela, myslela som na to, že keby som dostala vízum dnes večer by som odletela. Totiž dnes večer sme mali let, letenky sme mali rezervované už pred týždòom. Veľmi jednoducho však všetko bolo preč. Pozrela som na slovenské vízum, ktoré som mala v pase a naraz ako blesk prešla mi hlavou myšlienka. Povedala som si, Sahra máš slovenské vízum na týždeò, festival trvá tri dni, teda ešte máš čas, musíš niečo spraviť. Ako človek, ktorý na púšti narazí na oázu rýchlo som sa postavila a začala som telefonovať do rôznych cestovných kancelárií.
Na druhý deò od rána do večerných hodín som navštívila niekoľko cestovných kancelárií s cieľom zistiť ako sa dá letieť na Slovensko bez potreby tranzitného víza. Nakoniec som našla leteckú spoločnosť Aeroflot a cestu cez Moskvu. Ani to však nebolo bez problémov, pretože takto bez tranzitného víza mohli cestovať iba Iránci a ja som nemala možnosť využitia tejto výhody. Snažila som im vysvetliť, že táto cesta a účasť na tom festivale je pre mòa veľmi dôležitá a bude mať pozitívny vplyv na moju budúcnosť. Po niekoľkých hodinách vysvetlenia a debát súhlasili, že mi predajú letenku, ak im čo najskôr prinesiem všetky doklady potvrdzujúce skutočnosť, že som hrala vo filme a som pozvaná na festival do Bratislavy a tiež to, že som študentkou. Napriek krátkosti času všetky potrebné doklady som pripravila a konečne som mohla kúpiť letenku do Bratislavy cez Moskvu. Let som mala o tretej hodine ráno, bola som už o všetkom rozhodnutá. Nič a nikto mi nemohol zabrániť v ceste. S nikým som nehovorila o mojej ceste, myslela som, že to tak bude lepšie.
Zavolala som k Shahriarovej, aby som zistila, či sa už vrátila zo Slovenska, jej domáca povedala, že dnes v noci o druhej hodine sa má vrátiť. Ja som mala let o tretej a letadlo z Viedne malo pristáť o druhej, napadlo mi, že by som sa mohla s òou stretnúť.
Asi tri hodiny pred odletom som bola na letisku. Theranské letisko Mehrabad o polnoci bolo preplnené ľuďmi, niektorí čakali na cestujúcich alebo mali let a tiež viacerí odprevádzali cestujúcich. V tejto chvíli ma ovládol pocíť samoty. Bola som úplne sama nikto ma neodprevádzal, nebol nikto, s kým by som sa mala rozlúčiť, nebol nikto, kto by mi želal šťastnú cestu, dokonca nebol nikto, kto by mal tam ďaleko na mòa čakať. Mala som snahu sa nepozerať okolo seba, aby vo mne nevyvrcholil pocit samoty.
Odovzdala som moju cestovnú tašku a vstúpila do čakacej haly. Sadla som si a pozrela na hodiny, ukazovali niekoľko minút pred druhou, bola som ponorená v myšlienkach, keď ohlásili pristavanie letu z Viedne. Postavila som sa a išla ku vchodu odkiaľ cestujúci vstupovali do letiskovej haly. Pozorne som ich sledovala s cieľom vidieť medzi nimi Shahriarovú. Bola medzi poslednými, ktorí vstúpili do haly. Išla som smerom k nej. Keď ma uvidela, bola veľmi prekvapená. Toto prekvapenie som mohla vidieť na jej očiach a tvári. Pobozkala ma, som rada, že si prišla ma čakať, povedala. Neviem prečo som mala zovreté hrdlo od plaču, v tej chvíli som mala zvláštny pocit voči nej. Predtým ako som niečo povedala o mojom odchode, gratulovala som jej k výhre filmu „Dcéry slnka“ na bratislavskom medzinárodnom festivale. Bola veľmi rada, to som mohla pochopiť z jej správania a spôsobu rozprávania. Potom potichu som jej povedala: dnes o tretej odlietam. Odlet? kam? Pýtala sa prekvapená. Do Bratislavy, odpovedala som pokojne. Ale festival sa dnes skončil, kam chceš ísť? Čudovala sa. Bez toho aby som si všimla jej starostlivosť som povedala: Ako bude, tak bude, som rozhodnutá odísť z Iránu. Možno tam budú ľudia, pre ktorých nebudem na výsmech. Neviem prečo nič nepovedala, celý čas ako sme sa rozprávali však mala snahu nejakým spôsobom ma odradiť od cestovania. Ja som bola však rozhodnutá a musela som odísť. Kedy sa došla k tomuto záveru? Pýtala sa ma zvedavo. V tejto chvíli som už nemohla zabrániť môjmu plaču, keď som dostala negatívnu odpoveď z rakúskeho veľvyslanectva, odpovedala som. A potom sme sa rozlúčili.
Keď som nastúpila do lietadla a odlepila sa zo zeme posledný raz som sa pozrela za sebou. Všade bola tma, iba svetelné lampy sa ukazovali zo srdca temnôt.
c) Sahraa